Či už sme v škole alebo v práci, sme vo veľkom ohrození, že sa tento fenomén dotkne aj nás. Každý z nás sa takmer denne stretáva s rozličnými problémami, stresujúcimi okolnosťami, náročnými úlohami a zdanlivo neriešiteľnými situáciami. Je na nás z každej strany vyvíjaný tlak, všetci nám chcú vravieť čo musíme a čo zase nesmieme. Od ľudí sú očakávané často priam nadľudské výkony. A my to prijímame. Bojujeme, snažíme sa s tým popasovať najlepšie ako vieme, siahame na svoje dno, testujeme limity.
Presviedčame samých seba, že to ešte zvládame, že sme v poriadku a že tá situácia nie je až taká zlá. Pri tom vo vnútri vieme, že sme vyčerpaní, nahnevaní, bezradní a je toho na nás príliš. Tento pocit úspešne potláčame a takto tento bludný kruh pokračuje a točí sa. Až to raz príde. Človek nie je perpetuum mobile. Raz pocítime všetky tie nedospané noci, prebytok stresu a nadmerné požiadavky na náš organizmus. Zrútime sa, sme nešťastní, znechutení a demotivovaní. Nechce sa nám za žiadnych okolností vstať z postele a robiť niečo zmysluplné. Nemáme žiadnu motiváciu pokračovať v tom, čo je rozrobené. Čo v takej situácii robiť?
- Dovoliť si cítiť sa zle.
- Nepotláčať negatívne pocity.
- Dať si určitý obmedzený čas na smútok a rezignáciu.
- Uvedomiť si, že to sa stáva a že sme len ľudia.
- Robiť niečo, čo je pre nás príjemné.
- Odreagovať sa.
- Nabrať energiu, odvahu a silu.
- Znovu sa postaviť do toho, čo je pred nami.
- Snažiť sa brať len toľko, koľko zvládneme.
- Pamätať na to, že sme len ľudia a je to v poriadku.
Syndróm vyhorenia je viac než bežný. Stretávame sa z vyhorenými ľuďmi deň čo deň. Podstatné však je to, že budeme pamätať na to, že to nemôže byť stav trvalý. Dôležitá je sebareflexia, „diagnostika“ a potom sa len vydať na cestu ako sa z toho dostať. Nie je hanba priznať si, že je toho na nás veľa. Nechať si trochu čas. Šetriť sa. Je to len pre naše dobro a pre lepšie výkony, ktoré vďaka novým silám budeme môcť prevádzať.